Camera Obscura

Josef Nicéphore Niépce (1765-1833)

Josef Nicéphore Niépce (1765-1833)

Camera obscura v princípe nie je fotoaparát, ale jej zobrazovacie vlastnosti objavil už v roku 350 pred n.l. Aristoteles a práve tieto pomohli ľudstvu postaviť fotoaparát tak ako ho poznáme z histórie, ale aj z dnešných čias.
Camera obscura je svetlotesná komora s malým otvorom, ktorý na protiľahlej stene vykreslí za vhodných podmienok obrátený obraz vonkajšieho prostredia. Tento starobylý spôsob zobrazovania poznali už arabskí učenci v desiatom storočí nášho letopočtu, o čom svedčí jej popis Abu Ali al Hasana z roku 1020. Cameru obscuru neskôr popisuje slávny Leonardo da Vinci.

Až v 19. storočí sa zrodila myšlienka zachytiť obraz vytvorený Camerou obscurou na svetlocitlivý materiál. Priekopníkom tejto myšlienky bol francúz Josef Nicéphore Niépce, ktorý v roku 1826 z okna svojho parížskeho bytu vytvoril legendárnu a zároveň pravdepodobne prvú zachovanú fotografiu v dejinách ľudstva.

Aby bolo možné camerou obscurou vykreslenie obrazu, otvor musí byť veľmi malý a z toho vyplýva jej nízka svetelnosť. V prvej polovici 19. storočia neboli k dispozícii vysokocitlivé negatívne materiály aké máme dnes a preto sa fotografia začala uberať iným smerom, kde z camery obscury ostala zachovaná len svetlotesná komora, ale malý otvor bol nahradený objektívom, ktorý zabezpečil podstatne vyššiu svetelnosť a v neposlednom rade i výrazne ostrejšiu kresbu.

Najstaršia zachovaná fotografia z roku 1826

Camera obscura upadla do “zabudnutia” a mnoho desaťročí bola využívaná len ako experimentálna výtvarná technika.

Ak by prví priekopníci fotografie v 19. storočí mali k dispozícii tak vysoko citlivé materiály ako máme dnes, tak by nám zanechali oveľa viac dobových fotografií urobených camerou obscurou. Ale bohužiaľ vtedajšia citlivosť negatívnych materiálov veľakrát nedosahovala ani citlivosť dnešných fotopapierov. Niet preto divu, že tak sa dochovali len fotografie v štádiu pokusov.

Návrat camery obscury

V posledných rokoch, kedy nastáva doslova celosvetový boom vo fotografii vďaka digitálnej technike sa veľa ľudí obzerá späť k analógovej fotografii a nejeden z nás siahol ešte ďalej do histórie a oprášil aj cameru obscuru. Niekto len tak z recesie a niekto preto, lebo mu učarovali jej výnimočné vlastnosti. A niekto by po nej siahnuť chcel, ale obavy z technickej a technologickej náročnosti ho odrádzajú. Neuvedomujú si pri tom, že to, čo ľudia zvládli v prvej polovici 19. storočia, zvládne priemerne technicky zdatný človek aj dnes.

Skôr, ako postavíme našu prvú cameru obscuru

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že aj tá najjednoduchšia a najnedokonalejšia, ale vlastnoručne postavená camera obscura má väčšiu hodnotu ako tá “najdokonalejšia” čínska plastová pinhole, ktorej praktický význam som nikdy nepochopil a dúfam, že ani nikdy nepochopím.
V druhom rade si treba ujasniť, prečo vlastne chceme po camere obscure siahnuť. Ak je to už z vyššie spomenutej recesie, alebo zo zvedavosti, tak to považujem tiež za dostatočne rozumný dôvod, čím minimálne rozšírime obzor vlastného poznania. Toto poznanie má pre človeka – fotografa veľkú cenu, obzvlášť ak hovoríme o mladších ľuďoch, ktorí poznajú fotografiu len prostredníctvom digitálnej techniky.
Ak je ale hlavným cieľom ukázať na internete pár fotiek typu šmykľavka na detskom ihrisku, vysoká tráva v slnečnej žiare a podobné umelecké diela, tak by sme mali zvážiť, či skutočne chceme rozšíriť rady týchto “tiežumelcov”, alebo radšej ostať pri masovej, ale určite kreatívnejšej digitálnej fotografii. Vychádzajme však z predpokladu, že naše pohnútky sú ušľachtilé a sme pripravení na prijímanie výrazne zápornej ale aj výrazne kladnej kritiky, ktoré sú v tomto prípade rovnako neobjektívne a musíme ich vedieť prijímať s rovnakou rezervou.

Camera obscura má veľa spoločných vlastností s bežným fotoaparátom, ale má aj niektoré vlastnosti, ktoré sú za hranicami možností fotoaparátu s optickým objektívom, medzi ktoré predovšetkým patrí:

  • ultraširokouhlé zobrazovanie bez súdkovitosti
  • skoro absolutná hĺbka ostrosti
  • mäkká kresba s výnimočným podaním protisvetla
  • výrazná perspektíva

a ďalšie viac alebo menej podstatné vlastnosti, ktoré tu popisovať nebudem, ale každý kto sa touto cestou vydá ich veľmi rýchlo objaví.
Ak sa rozhodneme využívať iba spoločné vlastnosti, tak si prácu so stavbou ušetríme a budeme aj ďalej fotografovať fotoaparátom. Ak máme ale dostatok dôvodov na využitie jej výnimočných vlastností, zozbierame dostatok trpezlivosti, odhodlania a

… ideme postaviť cameru obscuru

V prvom rade stojíme pred voľbou negatívneho materiálu, od ktorého sa samotná stavba odvíja. Máme dve základné možnosti:
• fotopapier
• film
Použitím fotopapiera sa nám výrazne zjednoduší stavba camery obscury a myslím, že aj “mokré” spracovanie je menej náročné.
Použitím negatívneho filmu dosiahneme podstatne kvalitnejší negatív, ale musíme počítať s tým, že jeho spracovanie si vyžaduje viac odborných znalostí a aj stavba camery obscury bude náročnejšia, takže pre začiatok sa predsa len prikláňam k fotopapieru.

Čo všetko potrebujeme k stavbe (krabicovej) camery obscury?

 

    • Balíček fotopapierov 9x13cm (25ks) podľa možnosti s mäkkou gradáciou, ale môže byť aj normálna gradácia
    • Pozitívnu vývojku, či už tekutý koncentrát alebo práškovú – stačí dávka na zarobenie 1 litra vývojky
    • Kyslý ustalovač, práškový alebo tekutý koncentrát – stačí dávka na zarobenie 1 litra ustaľovača

Tento základný materiál v dnešnej dobe pomerne jednoducho zakúpime cez niektorý seriózny internetový obchod. Cez “kamenný” obchod je to čoraz viac väčší problém, ak nepočítame renomované fotopredajne zastúpené zvyčajne len vo veľkých mestách.
Ak už máme doma fotomateriál a potrebnú chémiu, môžeme pristúpiť k samotnej stavbe camery obscury. K stavbe budeme predovšetkým potrebovať:

  • Plechovku piva alebo coly, podľa toho, komu čo viac chutí :)
  • Plechovú alebo kartónovú škatuľu s nasúvacím vrchnákom s rozmermi aspoň o niečo väčšími ako je rozmer fotopapiera. Pokiaľ máme škatuľu aj väčšiu, alebo iného tvaru ako je tvar fotopapiera tak nevadí, podstatné je aby pripravený fotopapier na jej zadnú stenu spoľahlivo vošiel. Výška škatule by mala byť pre formát fotopapiera 9×13cm v rozmedzí 50 – 80 mm.
  • Bežné domáce potreby: ihla, pravítko, ceruzka, nožnice, nôž alebo orezávač, lepiaca páska (najvhodnejšia je čierna), lepidlo na papier, čierny sprej alebo hárok čierneho papiera (A3).
  • Tvrdý kartón – len v prípade, že nemáme k dispozícii hotovú škatuľu a plánujeme si ju vyrobiť.

Stavba svetlotesnej komory

Pre tento účel bohato postačí formát papiera 9×13cm. Poobzeráme po škatuli alebo plechovke o niečo väčšej ako je náš papierový negatív. Ak bude výška škatule približne 5cm, tak to je dosť pre dosiahnutie dostatočnej širokouhlosti. Škatuľu z vnútornej strany oblepíme čiernym papierom alebo inak vhodne začiernime. Plytšie veko škatule využijeme ako zadnú stenu camery obscury, kde bude umiestnený negatívny materiál. Držanie papiera popisovať nebudem, môže to byť čokoľvek, čo nám spoľahlivo papier udrží v správnej polohe ale zároveň musíme myslieť na to, že ho tam budeme vkladať a vyberať pravdepodobne potme, takže nevymýšľajme žiadne zložité mechanizmy. Do stredu dna hlbšej časti škatule vystrihneme alebo vyrežeme otvor približne 1,5 × 1,5 cm.
Ak máme túto časť camery obscury hotovú, tak nadišiel čas na jednu správne vychladenú colu alebo pivko … veď sme si ho zaslúžili :-) Jedinou podmienkou je, že nápoj musí byť v plechovke a nie vo fľaši.

Jednoduchá schéma camery obscury

Výroba “optiky” :)

Z plechovky od vypitej coly alebo piva vystrihneme jeden ale lepšie viac štvorčekov s rozmerom približne 3 × 3 cm. Pripravený štvorček tenkého plechu z plechovky položíme na tvrdú podložku (mne sa najlepšie osvedčilo sklo) a do približného stredu urobíme čo najmenšiu dierku za pomoci ihly a kladivka. Úder na ihlu musí byť taký “akurát” a podľa možnosti presný, aby sa nám v plechu objavila dierka ale aby sme zároveň nemuseli po okolí zbierať sklenené črepy.
Tú stranu pliešku, ktorá bola pri prebíjaní dierky na skle musíme prebrúsiť. Mal by postačiť kúsok čo najjemnejšieho vodného brúsneho papiera. Po prebrúsení postupne z jednej a potom z druhej strany opatrne a zľahka do dierky vložíme hrot ihly a krúživým pohybom medzi prstami dierku ihlou vyhladíme. Napokon pod tečúcou vodou opláchneme a vysušíme.
Sušeniu nepomáhame ani servítkou a už vôbec nie vatou, lebo by sa nám mohli do dierky zachytiť vlákna, čo by v konečnom dôsledku celé dielo zmarilo !

Poznámka: K tejto téme sa ešte vrátim.

Pripravenú a vysušenú “optiku” z vnútornej strany škatule prilepíme (najlepšie pomocou čiernej plastovej lepiacej pásky) na jej dno tak, aby dierka bola približne v strede vystrihnutého otvoru. Z vonkajšej strany priložíme na otvor druhý pliešok (bez dierky) a prilepíme ho cez stred lepiacou páskou tak, aby sme túto mohli pri exponovaní ľahko odlepiť. Je jasné, že tento pliešok slúži ako uzávierka.

Našu novotou voňajúcu cameru obscuru vezmeme do tmavej komory (v domácich podmienkach ňou pravdepodobne bude kúpeľňa alebo WC), zatienime prípadné špáry okolo dverí, ktorými nám dovnútra preniká svetlo, vložíme do camery obscury fotopapier (podľa možnosti svetlocitlivou emulziou smerom ku dierke), zavrieme ju a spoj medzi vekom a škatuľou pre istotu po celom obvode prelepíme čiernou lepiacou páskou, aby nám dovnútra nemohlo preniknúť svetlo. Ešte raz sa presvedčíme, či máme spoľahlivo zatienenú dierku a môžeme vyraziť do terénu.

Prvá fotografia

Základom úspechu prvej fotografie nie je to, čo na fotografii bude (obsahovo alebo kompozične), ale aspoň približné “trafenie” dĺžky expozície. Nevyhľadávame žiadne svetelné extrémy, ideálny je normálny slnečný deň. Cameru obscuru položíme na stabilné miesto a približne na 3-5 minút odkrytím dierky exponujeme. Dierku opäť zatienime a pripravíme sa na druhú fázu.

Pri nákupe fotopapierov sme určite nezabudli na nákup pozitívnej vývojky a kyslého ustaľovača, ktoré už máme podľa priložených návodov na obaloch pripravené na použitie. V tmavej komore do plastových misiek nalejeme vývojku, prerušovač (čistá voda s kuchynským octom v pomere 1:4) a ustaľovač a zapamätáme si ich poradie. Zhasneme, otvoríme cameru obscuru a vyberieme z nej naexponovaný papier. Vložíme ho do vývojky na 1-1,5 min, potom ho prepláchneme v prerušovači a ponoríme do ustaľovača. Pre zmiernenie napätia a za predpokladu, že sme použili nový ustaľovač, tak môžeme rozsvietiť už po 30 sekundách, ale papier necháme ponorený v ustaľovači ešte ďalších 5–10 minút.

Ako to dopadlo?

Ak je na papieri viditeľný negatívny obraz toho čo sme fotografovali, tak to dopadlo veľmi dobre a naša snaha bola korunovaná úspechom a to bez ohľadu na to, či je tento negatívny obraz naexponovaný správne, alebo je príliš bledý alebo tmavý.

Ak na papieri nie je nič a teda je aj po vyvolaní biely, tak sa nám buď dostala do dierky nejaká nečistota, ktorá zabránila prieniku svetla počas expozície, alebo sme papier vložili do camery obscury opačne, teda svetlocitlivou emulziou k veku a nie ku dierke.

Ak je papier úplne čierny, tak nám s najvačšou pravdepodobnosťou buď do tmavej komory, alebo do camery obscury prenikalo nežiadúce svetlo a papier osvetlilo. V tomto prípade je potrebné možné svetelné netesnosti nájsť, zabezpečiť a fotografovanie zopakovať.

Za predpokladu, že máme náš prvý negatív, tak ho po ustálení riadne vyperieme v čistej vode a vysušíme. Najvhodnejší spôsob finalizácie je naskenovanie, v grafickom editore prevrátenie do pozitívu a dôkladné zhodnotenie výsledku.

Verte, že aj tá najnedokonalejšia prvá fotografia camerou obscurou urobí jej autorovi neopísateľnú radosť a uspokojenie.Ako som už v predchádzajúcej časti spomenul, postaviť cameru obscuru s parametrami fotoaparátu je podľa mňa mrhanie časom a energiou. Mal som v rukách ten “čínsky zázrak” ktorý mal pri formáte negatívu 6×6 cm vzdialenosť dierky od roviny filmu 8 cm. Pre tento formát negatívu je to štandardná vzdialenosť, pri ktorej dosiahneme všeobecne štandardný zobrazovací uhol. Treba pripomenúť, že všetko, čo camera obscura ponúka sa nachádza za hranicami štandardného zobrazovacieho uhla. Namiesto písania radšej uvediem príklad:

Táto fotografia vznikla camerou obscurou s rozmerom negatívu 6×9 cm a vzdialenosťou dierky od roviny filmu 27 mm. Na obrázku 1 je táto situácia znázornená zelenou farbou.
Červenou farbou je znázornené, čo by bolo možné zo scény dostať na rozmer negatívu 6×6 cm a vzdialenosťou dierky od roviny filmu 80mm – čínsky zázrak.
Pre úplnosť je žltou farbou ohraničený výrez zodpovedajúci rozmerom negatívu 6×6 cm a vzdialenosťou dierky od roviny filmu 27 mm.
Myslím si, že som týmto povedal všetko, čo som k zobrazovaciemu uhlu camery obscury chcel povedať. A o úvahe postaviť cameru obscuru s “teleobjektívom” je už úplne zbytočné uvažovať.

Camera obscura vykazuje vždy určitú hranovú neostrosť. Táto neostrosť je v priamom vzťahu medzi priemerom dierky a jej vzdialenosti od roviny filmu, kde platí nasledovné:
menšia dierka = menšia neostrosť
väčšia dierka = väčšia neostrosť
menšia (ohnisková) vzdialenosť = menšia neostrosť
väčšia (ohnisková) vzdialenosť = väčšia neostrosť

Z uvedených vzťahov logicky vyplýva, že ak chceme z negatívu aj urobiť fotografiu a nie len odprezentovať na monitore jej výrazne zmenšenú a doostrenú podobu, musíme mať dierku primerane malú a aj jej vzdialenosť od roviny filmu musí byť primeraná. Sú známe matematické prepočty týchto vzťahov, ale ja osobne som sa nimi nikdy neriadil a uprednostňoval vlastnú intuíciu.
Negatív 24x36mm (kinofilm) pre cameru obscuru neodporúčam, lebo prax potvrdila pravidlo: NA VEĽKOSTI ZÁLEŽÍ !

Dierka

Dierka je takpovediac srdiečkom celej camery obscury. Pri jej výrobe musíme brať do úvahy viac faktorov, ktoré môžu výrazne ovplyvniť výsledok. Zameriam sa predovšetkým na ultraširokouhlú cameru obscuru, ktorá jediná ponúka úžasné grafické ale aj kvalitatívne možnosti.

Čo všetko nás čaká pri jej výrobe?
V prvom rade je to materiál, mne sa najlepšie osvedčila meď pre svoje ušľachtilé vlastnosti. Ďalej je to hrúbka materiálu, ktorá zohráva pri ultraširokouhlej camere obscure veľmi významnú úlohu:

Obr. 2

Ako je vidieť na obrázku 2, ak by sme chceli urobiť dierku s priemerom 0,2 mm do plechu hrubého tiež 0,2mm, dosiahli by sme využiteľný zobrazovací uhol max. 85 stupňov, čo je podľa mňa pre ultraširokouhlú cameru obscuru príliš málo. Pre využitie zobrazovacieho uhla aspoň 115 stupňov je potrebné použiť pri rovnakej dierke podstatne tenší plech. Podotýkam, že alobal je na tento účel nevhodný.
Čo by sa stalo, ak by sme použili pri ultraširokouhlej camere obscure hrubší plech?

Ako je zrejmé z obrázku 3, vykreslený obraz na negatíve by sa zúžil na zobrazovací uhol cca 85 stupňov a zostatok políčka by bol nevyužitý, lebo obvodová hrana príliš hrubého plechu by túto plochu zatienila. Je to podobné ako keby ste sa dívali na okolitý svet cez rúrku.

Obr. 3

Ako som už vyššie spomenul, camera obscura pracuje v režime určitej hranovej neostrosti, ktorá sa ale nedá odstrániť a vzniká v dôsledku ohybu svetla. Okrem toho ale miera hranovej neostrosti výrazne závisí na čistote okraja dierky a výrazne tak vplýva na výslednú kresbu. Najväčšou pomôckou pri čistení dierky je náhoda, tou najužitočnejšou pomôckou je mikroskop, ľahká a presná ruka a samozrejme trpezlivosť.

 

 

Spôsobov, ako samotnú dierku do plechu urobiť, je viac:
Prerazenie ihlou, čo je spôsob najjednoduchší, ale najnáročnejší na čistenie, lebo materiál sa pri prerazení roztlačí do strán a zdeformuje obvodové hrany dierky.
Vŕtanie, pokiaľ máme k dispozícii primerane tenké vrtáky. Tento spôsob používam ja. Je možné urobiť dostatočne presnú a čistú dierku.
Vŕtanie laserom, pokiaľ je pre nás táto progresívna technológia dostupná.
Vŕtanie elektrónovým lúčom.Týmto spôsobom je možné urobiť ešte menší priemer dierky ako laserom, dostupnosť technológie je však nižšia.

Ďalším dôležitým parametrom je priemer dierky. V literatúre sa uvádza na výpočet optimálneho priemeru dierky vzťah:

[1]

kde d je optimálny priemr dierky v mm, λ je vlnová dĺžka svetla v mm a f je „ohnisková vzdialenosť“ v mm. Ohnisková vzdialenosť sa v našom prípade rovná kolmej vzdialenosti medzi rovinou na krorej je umiestnená dierka a rovinou na ktorej je pripevnený papier alebo film. Z uvedeného vzťahu vyplýva, že čím bude pri danej ohniskovej vzdialenosti kratšia vlnová dĺžka svetla, tým bude aj menší priemer dierky a camera obscura zachytí viac detailov. V praxi to znamená, že rozlišovacia schopnosť kamery bude vyššia pri fotografovaní v modrej oblasti svetla (približne = 420 –475 nm) ako pri fotografovaní v červenej oblasti viditeľného spektra ( λ=680–720 nm). Pri fotografovaní na papier (jeho citlivosť v červenej oblasti je výrazne znížená) preto niektorí autori používajú modrý filter. Pri fotografovaní na ČB film používajú na zvýšenie kontrastu a vizuálne dojmu vyššieho rozlíšenia zasa žltý, oranžový, alebo červený filter. Na filtri samozrejme nesmie byť usadený prach. Maximálne rozlíšenie, t. j. vzdialenosť dvoch zobrazených bodov na filme alebo papieri však bude vždy väčšia ako je priemer dierky.
Ak do vzťahu [1] dosadíme hodnoty napr. pre zelenú časť spektra ( λ= 560 nm), ktorú ešte dokáže ČB papier zaznamenať a „ohnisko“ f= 27 mm, priemer dierky bude:

[2]

Ako vidieť, výpočet je vo veľmi dobrej zhode s experimentami. V domácich podmienkach, na ktoré sa môže väčšina z nás asi najviac spoľahnúť, sa nemusíme obávať, že by sme urobili príliš malú dierku, čo by nám na jednej strane skvalitnilo ostrosť, ale zároveň by to mohlo mať aj negatívny účinok v podobe “vystátej jamy” pri fotografovaní :-) , inak povedané neprimerane dlhej expozícii. Z vlastnej praxe môžem potvrdiť, že ak sa nám podarí urobiť dierka od 0,15mm do 0,3mm, tak ju môžeme úspešne použiť a výsledky budú viac ako uspokojivé.

Obr. 4

Ale ak sa predsa len rozhodneme dierku odmerať, tak na obrázku 4 vidíme jednu z tých dostupnejších možností:

  • Do skenera vložíme pliešok s dierkou, obyčajné plastové pravítko a pri maximálnom možnom rozlíšení zoskenujeme.
  • V grafickom editore s dierky vytvoríme vrstvu, ktorú uložíme ku pravítku.

Potom už len vydelíme 1mm počtom dierok, ktoré nám medzi dve rysky na pravítku vošli a výsledok nám dostatočne presne určí priemer dierky.
Druhou možnosťou je laboratórny mikroskop, ak je vybavený meracou technikou.

Svetelnosť camery obscury

Zo samotnej konštrukcie vyplýva, že svetelnosť camery obscury je podstatne nižšia ako pri objektíve.
Ak sme pri klasickom objektíve zvyknutí na clonovú radu 1.4 až 22, tak pri camere obscure s dierkou 0,2 mm vzdialenou od roviny filmu približne 30 mm môžeme očakávať fixné clonové číslo 150 a k nemu musíme podriadiť všetko ostatné. Od citlivosti negatívneho materiálu, cez svetelné podmienky po samotný výber tematického okruhu. S určitosťou by sme s camerou obscurou neuspeli pri reportážnej alebo športovej fotografii :) )).

Meranie expozície

Meranie správnej expozície pri fotografovaní camerou obscurou je podľa mňa najnáročnejšou úlohou, pri ktorej sa len ťažko zaobídeme bez expozimetra. Dnes je už expozimeter zriedkavá súčasť fotovýbavy, lebo fotoaparáty majú vlastné meranie expozície. K tomuto účelu nám postačí aj starý „bazárový“ model zo selénovým fotočlánkom, ktorý už nemusí byť ani príliš presný. Ide predovšetkým o to, aby nám tento expozimeter ukazoval pri rovnakých svetelných podmienkach rovnaké EV, lebo mne sa osvedčilo ku každej camere obscure spracovať expozičnú tabuľku vychádzajúcu z nameraného EV. Totiž ani jeden expozimeter nesiaha svojim clonovým rozsahom do clonového parametra camery obscury, takže za normálnych okolností by sme museli použiť pomerne zložitý matematický prepočet.

Ako zostaviť expozičnú tabuľku?
1. Pripravíme si jednoduchú, ale tonálne bohatú scénu pri dobrých svetelných podmienkach.
2. Expozimetrom odmeriame EV 15.
3. Ak fotografujeme na fotopapier, pokusne zvolíme dĺžku expozície napr. 5min.
4. Negatív štandardne vyvoláme, predovšetkým ho ale nevyberieme z vývojky skôr ani v prípade, že je zreteľne preexponovaný.

Ak je negatív príliš bledý, tak pri nasledujúcom pokuse pri rovnakých svetelných podmienkach expozíciu predĺžime, ak je príliš tmavý, tak expozíciu skrátime.
Ak pri opakovanom pokuse s dĺžkou expozície napr. 10 min. získame negatív s uspokojivou tonálnou škálou, môžeme začať zostavovať expozičnú tabuľku:

EV 14 = 20min., EV 13 = 40min., EV 12 = 80min., EV 11 = 160min., EV 10 = 320min.
EV 15 = 10min. : správnosť údajov potvrdená pokusom
EV 16 = 5min., EV 17 = 2,5min., EV 18 = 1,25min., EV 19 = 38s., EV 20 = 19s.

Uviedol som len názorný modelový príklad zostavenia expozičnej tabuľky. Tabuľku si musí zostaviť každý sám na základe troch parametrov: konkrétna camera obscura – konkrétny svetlocitlivý materiál (papier/film) – konkrétny expozimeter.

Ak chceme na základe takto zostavenej expozičnej tabuľky fotografovať aj pri horších svetelných podmienkach, tak je potrebné pokus zopakovať pri EV 12 a pôvodne vypočítané expozičné časy na základe pokusu primerane od EV 12 po EV 10 predĺžiť.

Reálny príklad použitia fotopapiera ako negatívneho materiálu

Do škatule od topánok nám pri troche šťastia vojde fotopapier 18x24cm. Ak má škatuľa hĺbku 10 cm a použijeme dierku s priemerom 0,2mm, tak sa dopracujeme k clonovému číslu 500 !!!
Citlivosť fotopapierov som nikdy nemeral, ale ak vychádzame z orientačného predpokladu, že by to mohlo byť asi ISO 15, tak by sme sa k úspešnej expozícii za slnečného počasia dopracovali po 4 – 8 min. No a pri zamračenej oblohe by sme si mohli odskočiť aj na kávu alebo pivo :-) Ale ako sa hovorí, nie je ani tak dôležitá cesta ako výsledok, takže ten čas za to rozhodne stojí. Ak sa dielo podarí a autor má dostatok nadšenia, tak radosť z takejto fotky je priam neopísateľná.

Trojičné námestie v Trnave. Fotopapier 9x13cm použitý ako negatívny materiál

Tento negatív som urobil na fotopapier normálnej gradácie (N) a chcem na ňom demonštrovať, že aj keď je použitie fotopapierového negatívu technicky najjednoduchšou cestou, myslím tým manipuláciu a vyvolanie v domácich podmienkach a následné skenovanie, tak kladie väčšie nároky na presnú expozíciu. Fotopapier má oveľa menšiu expozičnú pružnosť ako film a pokiaľ nemáme dostatok skúseností, tak bude aj pomerne kontrastný.

Napriek tomu zostáva v platnosti skutočnosť, že ak sa rozhodneme siahnuť po camere obscure, tak papierová škatuľa a fotopapier sú tou najschodnejšou a najbezpečnejšou cestou k prvotným úspechom bez rizika, že nás dokonalejšie možnosti odradia skôr, ako sa vôbec k nejakým výsledkom stihneme dopracovať.

No však posúďte sami. Čo tejto fotke chýba, napriek tomu, že bol ako negatívny materiál použitý obyčajný fotopapier?

 

Moja prvá a moja najkurióznejšia fotografia camerou obsccurou

Záverom tejto kapitoly chcem ešte predstaviť moju prvú a moju najkurióznejšiu (zatiaľ) fotografiu, ktorú som urobil camerou obscurou.

Kaštieľ v Budmericiach, 21.5.2006

Tak toto je moja prvá fotografia camerou obscurou. Bolo pri nej porušených veľa zásad o ktorých som hovoril, ale vtedy som ešte ani ja sám nevedel, čo od camery obscury vlastne očakávam :-)

Budem stručný … použil som telo zrkadlovky Pentaconsix (6×6), ktoré mi ani náhodou neumožnilo uvažovať o nejakej širokouhlosti. Dierku som urobil do čierneho papiera ihlou a ani som príliš neriešil jej priemer alebo obvodovú čistotu. A na dôvažok som založil film ORWO NP 15, ktorý bol už v tom čase cca 13 rokov po expirácii. Dĺžka expozície “na bajočko” a bolo to. Vyvolal som to v R09 a k počudovaniu na filme aj niečo bolo. To, že fotografia má aj prijateľnú ostrosť je dané len jej malosťou a výdatnou podporou photoshopu :-) . A tá čarovná atmosféra? Tú tejto fotke dodal práve ten “správne” odležaný film. Ale nech je ako chce, je nie len mojou prvou, ale zároveň mi akosi najviac prirástla k srdcu. Asi práve preto, že je taká, aká je.

Kostol sv. Heleny v Trnave, jar 2007

Čím sa táto fotografia stala pre mňa kurióznou? Moju plechovkovú cameru obscuru s papierovým negatívom 9×13 cm som v ten deň vozil celý deň v aute a až cestou domov som si uvedomil, že sa nemôžem vrátiť bez fotky. Veď s čím by som sa večer vytešoval? Tak som sa zastavil pri kostolíku sv. Heleny, urobil čo bolo treba a šiel spokojne domov. Hneď po otvorení škatule som pochopil, že sa asi stala nejaká chyba, lebo fotopapier nebol tam, kde mal byť, ale bol len tak akoby voľne pohodený v škatule. Prvé, čo mi preletelo hlavou bolo, že už mám v tento deň po radosti. Ale predsa len som ho ponoril do vývojky a s napätím očakával v nádeji, že sa možno uvoľnil až po naexponovaní. Uvoľnil sa pred expozíciou, ale predsa len v jednom rohu začal tmavnúť krúžok veľký asi ako 2 € minca. No a na fotke vidíte výsledok.

Niekedy dokáže potešiť aj nepriazeň osudu.

Zaručených návodov „krok za krokom“ ako v domácich podmienkach vyrobiť cameru obscuru s použitím filmu nájdeme na internete stovky, takže by bolo stratou času zdržiavať sa s touto problematikou.
Rozhodne nepatrím medzi ľudí, ktorí za každú cenu presadzujú vlastný názor ako jediné správne, možné a absolútne riešenie. To môže platiť len v matematike, kde 1+1=2. Všetko, čo tu chcem povedať, sú len moje vlastné názory a výsledky vlastných skúseností. Nič menej, ale ani nič viac.

Ak by sme aj camere obscure pripisovali akékoľvek zázračné vlastnosti, tak každá fotografia, ktorú človek vytvorí, by mala byť dielom človeka a nie dielom techniky, ktorou bola vytvorená.
Zabudnime na to, že ak odfotíme „psí exkrement v tráve“ camerou obscurou, tak z toho bude úžasná fotografia s čarovnou atmosférou a s výnimočnou priestorovou charakteristikou. Áno, bude to možno fotografia s čarovnou atmosférou a výnimočnou priestorovou charakteristikou, ale nebude to ani dobrá a už vôbec nie úžasná fotka, lebo to bude stále len „psí exkrement v tráve“. Verím, že všetci vieme, čo chcem týmto príkladom povedať.
Ak sa už rozhodneme siahnuť po camere obscure, tak by sme mali vedieť, prečo tak chceme urobiť. Aj zvedavosť je dostatočne rozumný dôvod, ale pripravme sa na to, že tak ako začneme, tak aj skončíme v štádiu pokusov a veľmi radi sa vrátime späť k digitálnej technike. Týmto nechcem nikoho odradiť, chcem len pripomenúť, že je užitočné si hneď na začiatku stanoviť vyššie ciele.

Mojim hlavným aj keď nie jediným cieľom je fotografia architektúry. Camera obscura poskytuje v tejto tematickej oblasti úžasné možnosti. Architektúra nám trpezlivo postojí aj pri dlhších expozíciách, je dostatočne veľká, aby bez veľkej ujmy zniesla určitú neostrosť. Na druhej strane, výmenou za túto neostrosť ultraširokouhlá camera obscura dokáže ponúknuť také pohľady, kde sú už klasické fotoaparáty skoro bezradné.

Dóm sv.Mikuláša v Trnave

Každý Trnavčan pozná uličku pred Dómom sv.Mikuláša a zároveň vie, akou dominantnou je táto stavba. Posúďte sami, ako sa na túto stavbu dokázala pozrieť moja ultraširokouhlá camera obscura. Môžete povedať, že toto dokáže aj rybie oko na digitálnej zrkadlovke a budete mať sčasti aj pravdu, pokiaľ vám pri fotografovaní architektúry nevadia súdkovité deformácie rovnajúce sa pohľadu do vianočnej gule. Nielen mne, ale aj architektúre tieto deformácie vadia a práve camera obscura ma od nich ušetrila.

Katedrála sv. Petra a Pavla v Brne

Skoro totožným príkladom je aj táto fotografia Katedrály sv. Petra a Pavla v Brne. Úzka ulička (skôr chodník) delí tento monumentálny historický skvost od okolitých budov, ktoré tam boli s ním už v časoch, kedy ľudstvo fotografiu ešte nepoznalo. Camera obscura mi umožnila zachytiť túto stavbu v celej svojej kráse aj napriek bezprostrednej blízkosti snímania.

Na prvý pohľad bežné fotografie, z ktorých dokonca ani až tak nedýcha čaro camery obscury, ktoré by sme očakávali. Ale verte že len do chvíle, dokedy by sme sa s fotografiou v ruke nepostavili na miesta, odkiaľ boli tieto fotografie urobené.

Je neostrosť camery obscury problém?

… podľa mňa to až tak veľký problém nie je, hoci dnes sa svet uberá cestou absolútne kvalitnej, čistej a všestranne technicky dokonalej fotografie. Ja osobne proti tomu nič nemám, aj keď si niekedy kladiem otázku, či to vlastne je ešte vôbec fotografia.

Pozrime sa na to inak. Koľko fotografií vo svojom živote vidíme a koľko z nich presiahne veľkosť obrázku v časopise? Dovolím si tvrdiť, že ak postavím cameru obscuru v dostupných domácich podmienkach zo štandardnými znalosťami problematiky a nestaviam výtvarnosť fotografie na jej technickej nekvalite, tak do formátu 18x24cm nemusím považovať neostrosť za rušivý jav. Ak chcem prezentovať fotografiu s rozmerom 40×60 cm, tak by som mal diváka informovať o technike, ktorou bola fotografia urobená, alebo si radšej položiť otázku, či má prezentácia takejto fotografie aspoň jeden rozumný dôvod.

Hĺbka ostrosti

Hĺbka ostrosti, ak sa to tak vôbec dá pri camere obscure pomenovať, je skoro absolútna. Ani sa tomu nie je čo čudovať pri takom clonovom čísle, s ktorým pracuje. Problém môže nastať len vtedy, ak sme zvyknutí malou hĺbkou ostrosti zvýrazňovať ústredný motív fotografie. K tomu nám rozhodne camera obscura neposlúži a budeme musieť siahnuť po klasickom fotoaparáte. Ale zasa na druhej strane zabudneme na sklamania, kedy nám fotoaparát zaostrí všade, len nie tam, kam sme chceli. Napokon je tento „všeostrý“ jav jasne vidieť na mojej poslednej názornej ukážke nižšie, kde je štruktúra dreva tesne pri camere obscure rovnako ostrá ako škridly na pomerne vzdialenej streche.

Ak sa rozhodneme cameru obscuru použiť pri makrofotografii, tak musíme mať na zreteli, že pri nešťastnej kompozícii môžeme urobiť z makrogotografie kvetu fotografiu krajiny a pokiaľ bude krajina dostatočne chaotická, tak nám ústredný motív úplne zanikne. Výhodou je, že ak sa naučíme robiť touto technikou dobrú makrofotografiu, tak sa nám získané skúsenosti zúročia.

Vinetácia a iné „neduhy“

Viac alebo menej vinetuje každý objektív a dierka camery obskury nie je výnimkou. Je to logicky dané rôznou vzdialenosťou svetlocitlivej vrstvy negatívu od osi objektívu (dierky). Pri ultraširokouhlej camere obscure je práve vinetácia určujúcim prvkom pri voľbe ohniskovej vzdialenosti. To znamená, že už pri stavbe ultraširokouhlej camery obscury môžeme voliť len takú ohniskovú vzdialenosť, ktorú nám zosilujúca vinetácia smerom k okrajom dovolí efektívne využiť.

Obr. 5

Na obrázku 5 vidíme, že pri použítí negativu 6×9 cm a voľbe ohniskovej vzdialenosti 30 mm sa nám predlžuje dráha svetelného lúča pri okraji políčka na 54mm a k rohom až na 63mm. Vinetáciu nám ovplyvňuje aj osvetlenie fotografovanej scény, takže ak je stred scény svetlejší od okolia, tak bude vinetácia výraznejšia, pokiaľ je stred scény tmavší, tak je vinetácia menej výrazná. Pri stavbe camery obscury tak treba zvoliť „zlatú strednú cestu“.

Hlavným „neduhom“ camery obscury je akoby šmýkanie obrazu smerom von, čo sa výraznejšie prejavuje smerom k okrajom. Mne osobne tento jav charakteristický práve pre cameru obscuru nevadí, alebo inak povedané, viem o ňom a fotografujem tak, aby som ho buď efektívne využil alebo jeho prípadný rušivý vplyv eliminoval. Ako? To sa popisuje veľmi ťažko a vyžaduje to veľa vlastných skúseností.

Na rade je posledná názorná ukážka:

Táto ukážková fotografia bola fotená camerou obscurou 6×7 cm / 27 mm na zvitkový film ILFORD Delta 400, exponovaný ako ISO 800 a následne vyvolaný v negatívnej vývojke Microphen. Táto ukážka má rozmer dlhšej strany 700 obrazových bodov.

Pôvodný sken negatívu mi ale poskytol výstup 60×77cm pri 300dpi, čo je v prepočte 7087×9094 obrazových bodov, čo je približne totožné s digitálnym výstupom 64 MPix. A takto vyzerá detail v mierke 1:1.

Na prvý pohľad nič moc, ale interpolujme výstup z nášho digitálneho fotoaparátu na vyššie uvedený rozmer a porovnávajme potom. Rozdiel to bude vždy, ale určite nie tak veľký. Ale poďme ďalej. Máme tu už ukážku webového náhľadu a ukážku výrezu 1:1.

Ukážka výrezu fotografie v pôvodnej veľkosti, ako by sme ju s veľkou pravdepodobnosťou videli na papieri. Tu je treba pripomenúť, že sa pozeráme na výrez z formátu 60×77 cm.

No a takto by sme videli tú istú fotografiu pri zväčšenine 19×24 cm. A to príliš nehovorím o možnostiach softverového doostrovania, ktoré všetci veľmi dobre poznáme.

Nemyslím si, že som s mojou camerou obscurou na tom až tak zle. A ak sa rozhodnete rozšíriť vašu fotovýbavu o cameru obscuru, tak k nej od začiatku pristupujte ako k plnohodnotnému fotoaparátu a nie ako ku hračke …

 … a ona sa vám za to odmení!

Autor: Ľuboš Vlček, 10.9.2011
Korektúra: Milan Marônek

 

Vlček Ľuboš

Vlček Ľuboš

Člen fotoklubu IRIS + admin klubových web stránok

2 thoughts on “Camera Obscura

  1. Pingback: luottoa