Alternatívna fotografia

schneiderova_xFotografia camerou obscurou z historického hľadiska právom patrí do kolísky fotografie vôbec. S najväčšou pravdepodobnosťou práve jej schopnosť reálne vykresliť cez miniatúrny otvor obraz vonkajšieho prostredia na protiľahlú vnútornú stenu camery obscury nabádala našich predkov k trvalému uchovaniu tohto obrazu bez zásahu ľudskej ruky (pred tým ju podľa mne dostupných informácií používali len maliari a grafici). Nastúpila chémia, ľudský um a cieľavedomosť, a dvere pre vznik fotografie sa otvorili.

Pri vzniku prvej fotografie camerou obscurou v roku 1826 stála Heliografia, nasledoval Slaný proces a medzi ďalšími prišla aj Argentotypia, dnes známejšia pod názvom Van Dyke alebo Sépiová tlač ( hnedotlač )..

Tým, že od roku 2006 fotografujem aj camerou obscurou a táto fotografická technika mi okrem iného učarovala aj pre možnosť návratu ku kolíske fotografie, bolo v mojom prípade len otázkou času, kedy sa ku camere obscure pridruží niektorý s prvých pozitívnych procesov.
Slaný proces ma príliš neočaril, takže moja voľba finalizácie fotografií padla na proces Van Dyke.

Prečo? Lebo aj pri pozitívnom procese som chcel ostať čo najbližšie pri kolíske fotografie. Nejde mi o experimentovanie v oblasti historických procesov (dosť experimentov si užijem s camerou obscurou), ide mi len o to, aby som dokázal preniesť moment z reálneho sveta na papier s minimálnym zásahom moderných technológií a tým preukázal predovšetkým úctu k umu našich predkov. Veď ak tento cieľ dokázali dosiahnuť ľudia v prvej polovici 19. storočia, tak to predsa musíme dokázať aj dnes.
S výdobytkov dnešných čias využívam negatívny materiál. A to ani nie z pohodlnosti, ale predovšetkým preto, že v tých časoch bola ešte svetlocitlivosť týchto materiálov tak nízka, že aj vtedy práve tento problém odsunul cameru obscuru na vedľajšiu koľaj.

Ako vzniká moja alternatívna fotografia?

1. Zhodnotím vhodnosť použitia negatívu – tématiku, tonalitu, veľkosť …
2. Pripravím si pozitívne papiere upravené pre proces Van Dyke
3. Pripravený papier vložím do kopírovacieho rámu, položím naň negatív a priamym kopírovaním slnečným svetlom exponujem
4. Exponovanú fotografiu “vyvolám”, ustálim, vyperiem a vysuším

Ako je zrejmé z uvedeného popisu, obraz je vykreslený a prenesený z reálneho sveta na fotografiu bez použitia optiky, bez priameho použitia elektrickej energie a niektorých iných výdobytkov dnešnej doby. V rukách potom držíme fotografiu, ktorú by mohol držať aj niekto iný v 19. storočí.
A v neposlednom rade máme v takejto fotografii aj kus seba samého, lebo celý proces je postavený na veľkom podiele vlastnej činorodej práce.

Camera Obscura

Túto historickú techniku som už podrobne popísal v článku Camera Obscura, tak teraz už len pripomeniem ten najdôležitejší medzník, ktorým sa zapísala do dejín fotografie, keď bola pri vzniku pravdepodobne prvej zachovanej fotografie v dejinách ľudstva.

V roku 1826 francúz Josef Nicéphore Niépce (1765-1833) vytvoril legendárnu a zároveň pravdepodobne prvú zachovanú fotografiu v dejinách ľudstva z okna svojho parížskeho bytu. Podľa historických prameňov fotografia vznikla camerou obscurou na vyleštenú cínovú platničku (20x25cm), na ktorú bol nanesený petrolejový roztok ako svetlo citlivá vrstva. Čas expozície bol osem hodín za slnečného dňa. / zdroj: www. wikipedia.com /

Negatív

Ako som už v úvode spomenul, tu sa vzdávam cínovej platničky a uprednostňujem dnešné vysoko citlivé negatívne materiály. Ale to až za tak veľký prehrešok nepovažujem. Vzhľadom k tomu, že pri kontaktnom kopírovaní je veľkosť výslednej fotografie zhodná s veľkosťou kopírovaného negatívu (bez možnosti zväčšovania) a mal by to byť negatív na priehľadnej podložke (sklo alebo celuloid), fotopapierový negatív je pre priame kopírovanie nepoužiteľný. Takže máme k dispozícii minimálne zvitkový film alebo planfilm, ktorý je aj dnes pomerne bežne dostupný aj .vo väčších formátoch.

Ja používam pri fotografovaní camerou obscurou nasledovné formáty:
zvitkový film 6x7cm, 6x9cm a 6x12cm alebo planfilm 9x13cm a 18x24cm. Menšie formáty pre spracovanie bežnej fotografie alebo k príprave tzv. digitálnych vekoformátových negatívov a tie väčšie na priame kopírovanie.

K tomuto účelu sú vhodné prakticky všetky vyrábané čiernobiele negatívne materiály, lebo proces Van Dyke nedisponuje tak bohatou tonálnou škálou, aby kvalita negatívneho materiálu zásadne ovplyvnila konečný výsledok. Jedinou podmienkou je, aby bol tento negatív vyvolaný kontrastnejšie ako na bežné použitie pri klasickej čiernobielej fotografii a farebný negatív je prakticky úplne nepoužiteľný.

Argentotypia ( Van Dyke, Sépiová tlač )

je historickou technikou priameho kopírovacieho procesu založenou na citlivosti železitých solí ku svetlu. Základný princíp popísal už John Hershel v roku 1842,  podrobnejšie ho ale rozpracoval  až Dr. Nicol, který ho nechal patentovať v r. 1889. Princip procesu Van Dyke je veľmi podobný Kallitypii a často sa dokonca považuje za jednu s jej alternatív. Trvanlivosť obrazu je asi rovnaká ako u slaného procesu, takže naše fotografie majú šancu prežíť nielen nás, ale i našich potomkov.
Tónovaním obrazu sa ich “životnosť” ešte predlžuje, čim je potom porovnateľná napr. s platinotypiou predovšetkým preto, že pri procese tónovania sú nahradené železité soli ušľachtilými kovmi: zlato, paládium, platina. Vďaka tomu sa už životnosť fotografie nemeria životnosťou obrazu, ale životnosťou papiera, na ktorý sme fotografiu urobili.

Nasledovné fotografie sú všetky urobené procesom Van Dyke, na rôzne tipy papierov. Niektoré sú s klasického veľkoformátového negatívu, niektoré s digitálneho negatívu, ale všetky sú fotografované camerou obscurou.

Všetky procesy pre priame kopírovanie postavené na báze dusičnanu strieborného za pôsobenia železitých solí, kde je viditeľný obraz tvorený drobnými časticami kovového striebra ukotveného priamo v povrchových vrstvách papiera (nie v emulzii, ako to je pri dnes vyrábaných fotopapieroch). Výsledný obraz je v rôznych odtieňoch hnedej farby, nikdy nie je bielo-čierny, ako je tomu pri dnešných pozitívnych materiáloch. Možno práve tým máme zafixovanú predstavu, že stará fotografia zhnedla vekom, ale v skutočnosti mohla byť hnedou už vtedy, keď ju kedysi dávno urobili.

Všetky vyššie prezentované fotografie sú bez následného tónovania, teda v prirodzenej tonalite charakteristickej pre tento, ale aj niektoré iné procesy.

Príprave zásobných roztokov pre proces Van Dyke

Citran železito-amónny – zelený * … 9,0 gr. + 33 ml destilovanej vody
Dusičnan strieborný – kryštalický … 3,8 gr. + 33 ml destilovanej vody
Kyselina vínna – potravinárska … 1,5 gr. + 33 ml destilovanej vody

* Na trhu je dostupný aj Citran železito-amónny – hnedý, ale ten je k tomuto účelu nevhodný !

Obr. 1 - Digitálna váha

Obr. 1 – Laboratórna digitálna váha

Takáto alebo podobná váha je veľmi dobrím pomocníkom pri príprave zásobných roztokov a dnes sa da cez niektorý z množstva e-shopov zaobstarať za pár eur. Možno nie je v tých tisícinových číslach až tak presná, ale ja ju úspešne a bez problémov používam.

Zásobné roztoky pripravujeme osobitne a až po dokonalom rozpustení (24 hod. po príprave) tieto roztoky zmiešame, čím nám vznikne 100 ml svetlocitlivej emulzie pre proces Van Dyke.

Postup zmiešania: do roztoku Citranu železito-amónneho pridáme roztok Kyseliny vínnej, dôkladne premiešame a postupne pridáme roztok Dusičnanu strieborného. Po pridaní posledného roztoku nám môže vzniknúť biela zrazenina, ale netreba sa znepokojovať, po dôkladnom premiešaní sa táto zrazenina rozpustí a vznikne nám homogénny emulzný roztok svetložltej farby.

UPOZORNENIE: pri práci je potrebné dodržovať príslušné bezpečnostné predpisy a používať primerané ochranné pomôcky, lebo obzvlášť Dusičnan strieborný je zaradený do kategórie vysoko nebezpečných jedov. V žiadnom prípade tuto skutočnosť nepodceňujeme !!!

Prípravu ako aj skladovanie zlúčenín robíme mimo dosahu priameho slnečného svetla, lebo emulzia je citlivá na UV žiarenie a pôsobením priameho slnečného svetla by sme ju zničili. Doporučuje sa uchovávanie v dobre uzatvorených sklenných nádobách z hnedého skla v tmavom prostredí.

Papier

S väčšími alebo menšími úspechmi som vyskúšal viac druhov papiera a dospel som k nasledovnému poznaniu.
Úplne nevhodný je bežný kancelársky papier, nevhodný je tiež výkres. Na trhu je ale dostatok kvalitných grafických a archivačných papierov z ktorých sú mnohé vhodné a dajú sa s nimi dosiahnuť veľmi uspokojivé výsledky.
Dôležité je, aby ich Ph bolo 7 a menej, aby neboli príliš nasiakavé a aby mali primeranú povrchovú štruktúru a farbu. Konkrétny najvhodnejší typ povedať neviem, lebo ho sám nepoznám a názory sa v tejto problematike dosť líšia, takže je najlepšie, aby si každý sám našiel ten najvhodnejší, ktorý jemu osobne najviac vyhovuje a je primerane dostupný.

Príprava papiera pre kontaktné kopírovanie

Táto príprava začína narezaním papiera na primerané formáty, ktoré by mali byť minimálne o 5 cm väčšie ako je rozmer negatívu. Po tejto predpríprave pristupujeme k najdôležitejšiemu kroku, ktorým je rovnomerné nanesenie svetlocitlivého roztoku. Ja si vždy na papier najskôr položím negatív, ceruzkou označím na papieri rohy negatívu a roztok nanesiem približne s centimetrovým presahom za značky urobené ceruzkou.
Pri nanášaní je ale veľmi dôležité, aby bola čo najrovnomernejšie pokrytá celá potrebná plocha, aby emulzie nebolo ani príliš veľa, ani príliš málo a aby bola nanesená podľa možnosti čo najrovnomernejšie, od čoho v konečnom dôsledku závisí miera konečného úspechu.
Na nanesenie roztoku je známych viac spôsobov, ja používam nanášanie plochým štetcom. Doporučené sú štetiny s kozej srsti, ale ako viem, tento typ štetcov je ťažšie dostupný (a kozy tiež nechovám), takže používam taký, aký je po ruke v šírke približne 3cm. Nanášanie si vyžaduje určitú mieru zručnosti a šikovnosti, k čomu sa môžeme dopracovať len vlastnou praxou a učením sa z vlastných chýb. Základom je nanášanie v oboch smeroch, teda po dĺžke aj po šírke. Nanášanie by malo byť urobené čo najrýchlejšie a na papieri nám nesmú ostať „kaluže“ emulzie.
Druhý spôsob nanášania je pomocou sklenej trubičky, ktorou sa emulzia doslova rozvalcuje po papieri. Tento spôsob som nikdy nepoužíval, takže neviem posúdiť výhody ani nevýhody. Po úspešnom scitlivení papierov emulziou ich musíme nechať dokonale uschnúť v tmavej miestnosti.

Všetky úkony spojené s procesom Van Dyke môžeme robiť pri klasickom svetle žiarovky, čo výrazne uľahčuje prácu. Nebezpečný je len vplyv UV žiarenia a to bez ohľadu na to, či tento zdroj UV žiarenia pochádza zo slnečného svetla alebo iného umelého zdroja. Rozhodne sa pri tejto práci nemôžeme súčasne opaľovať pri horskom slnku.
Máme pripravený vhodný a predovšetkým tematicky zaujímavý negatív v primeranom formáte, vlastnoručne pripravené fotopapiere pre proces Van Dyke podľa pôvodnej receptúry z 19. storočia a ako kopírovací rám nám zatiaľ bohato postačí obyčajný klip rám.

Kontaktné kopírovanie

V 19. storočí sa priame kopírovanie robilo na dennom svetle v období, kedy toto denné svetlo obsahuje dostatočnú intenzitu UV žiarenia. Najviac UV žiarenia je v letnom období, no a v zimnom období sa táto činnosť na priamom dennom svetle skoro ani robiť nedá, a ak áno, tak musí byť veľmi zdĺhavá.

Do otvoreného klip rámu položíme pripravený fotopapier, scitlivenú plochu prekryjeme negatívom tak, aby bola emulzia na emulzii, položíme sklo a zaistíme sponkami.
Toto všetko urobíme pri svetle žiarovky. Potom vezmeme klip rám na denné svetlo (najlepšie za slnečného počasia) a sledujeme tmavnutie papiera v miestach, kde je negatív priehľadný. Ako vyplýva z popisu, vykreslenie pozitívneho obrazu prebieha hneď pri expozícii a nie až pri vyvolávaní, ako sme na to zvyknutí pri klasickej fotografii.

Mokrý proces

Ak usúdime, že fotografia je „tak akurát“ , čo sa nedá popísať, to treba skúšať, pokiaľ to nedostaneme do oka, vezmeme klip rám z denného svetla kamkoľvek, kde už máme pripravené primerane veľké fotomisky (alebo iné podľa možnosti nekovové nádoby). V prvej miske máme čistú vodu a ja osobne mám v tej druhej miske bežný kyslý ustaľovač zriedený s vodou v pomere 1:10.

Fotografiu vyberieme s klip rámu a ponoríme ju do misky s čistou vodou, kde s ňou neustále pohybujeme. Ťažko by som asi presvedčil niekoho, kto to prvý krát skúša, aby fotku vložil do vody obrazom dolu, takže vychádzame z toho, že fotka je obrazom hore a my máme možnosť pozorovať, čo sa s ňou vo vode robí. Robí sa s ňou to, že svetlocitlivá vrstva nám ešte viac stmavne v miestach, kde bola vystavená UV žiareniu a z miest, kde UV žiareniu vystavená nebola, sa rozpustí a odplaví. Práve to odplavovanie je dokonalejšie, keď je fotografia vo vode obrazom dolu.

Po tomto dôležitom kroku fotografiu ponoríme do zriedeného ustaľovača v druhej miske. Dĺžku ustaľovania si netrúfam vyjadriť univerzálne. Tam vo veľkej miere záleží na tom, aký papier sme použili a do akej hĺbky bol nasiaknutý emulziou. Ak nám emulzia nasiakla hlbšie a ustaľovať budeme príliš krátko, tak sa nám táto chyba prejaví časom na fotografii v podobe tmavnúceho závoja, čo je dôsledok pôsobenia UV žiarenia na zostatkovú emulziu vsiaknutú hlbšie do papiera a krátkym ustaľovaním neustálená. Povieme si, že nie je nič jednoduchšie, ako túto fotku ustaľovať 10 minút akoto robíme pri bežnej čiernobielej fotke a máme to na istotu. Nemáme !!! Môže sa nám za istých okolností stať, že za tých 10 minút nám fotka aj v tmavých miestach tak vybledne, že ju budeme môcť zahodiť. Inak ale na to veľké množstvo práve tých zahodených fotiek sa musíme veľmi dobre pripraviť a neprepadnúť zúfalstvu.

Po vydarenom a spoľahlivom ustálení fotografiu opäť riadne vyperieme v čistej vode. Pri tomto praní nám fotografia môže čiastočne vyblednúť, ale po usušení by mala opäť primerane stmavnúť. Ak sa tak nestane, tak ju zahodíme a urobíme si ju znova. Známe porekadlo hovorí, že opakovanie je matkou múdrosti a len ten, kto nič nerobí, tak nič nepokazí.

Po vypraní fotografiu bežným spôsobom vysušíme. Tu odporúčam najskôr fotografiu sušiť zavesenú za jeden roh a keď už nie je mokrá ale len vlhká, tak ju môžeme dosušiť na ležato, aby sa nám zbytočne príliš neskrútila.
Jednotlivé etapy mokrého procesu prinášajú rôznu zmenu tonality a odtieňa hnedej. Finálnu podobu fotografia získa až po približne 12 hodinách po začatí sušenia, aj keď je suchá oveľa skôr. Z vlastných skúseností viem, že až 12 hodín ešte stále prebieha proces „zrenia tonality“.
Často narážam na názory, že len taký alebo taký papier je ten najvhodnejší, že len taký alebo taký postup je ten jediný správny. Dovolím si tvrdiť, že najlepšie je to, čo nám prinesie splnenie našich vlastných predstáv a očakávaní. Preto je táto oblasť fotografie postavená na získavaní predovšetkým vlastných skúseností.

Digitálny negatív

Nie je žiadnou novinkou, že vhodný negatív pre alternatívnu fotografiu sa dnes dá urobiť aj s digitálneho súboru. Môžeme naraziť len na jeden závažnejší problém, že nedosiahneme maximálnu možnú tonalitu, lebo digitálny negatív len ťažko dosiahne predovšetkým v tmavých miestach dostatočnú hustotu. Najväčšiu vinu na tom nesú atramenty v atramentových tlačiarňach.

Postup je nasledovný:
1. Vybranú digitálnu fotografiu v grafickom editore odfarbíme, prevedieme do negatívu a zrkadlovo otočíme.
2. Zmeníme farbu tak, aby sme buď maximálne eliminovali ale najlepšie úplne zablokovali použitie modrého atramentu pri tlači. Preto je pre tých skúsenejších najvhodnejšie previesť súbor do farieb CMYK.
3. Snažíme sa dosiahnuť maximálny možný kontrast, samozrejme so zachovaním kresby vo svetlách aj tieňoch.
4. Negatív vytlačíme na priehľadnú fóliu a po zaschnutí atramentu ho môžeme použiť v priamom kopírovacom procese.

Prečo je modrý atrament pri tlači negatívu nevhodný? Hlavne preto, že je súčasťou tmavých častí negatívu a od tmavých častí očakávame, že na fotografii budú bledé. Pre prienik UV žiarenia je väčšou prekážkou napr. žltá farba, ktorá na pohľad vyzerá bledá a teda ľahko preniknuteľná. Naopak sýtomodrá farba pôsobí na pohľad tmavo, čo by malo byť pre prienik svetla podstatne väčšou prekážkou. V bežnej praxi to aj platí, ale ak hovoríme o priamom kopírovaní procesom Van Dike (ale aj niektorých iných procesov), tak hovoríme o UV žiarení a pre toto žiarenie je modrá farba ľahšie preniknuteľná ako napríklad žltá, červená či zelená.
Tento jav môže mať za následok, že očakávaná bledá plocha na pozitíve nebude bledá, ale tmavá. Následky takýchto nežiadúcich posunov tonality sú myslím každému jasné.

Možnosti digitálneho negatívu môžeme využiť tiež vtedy, keď máme klasický negatív, ale jeho veľkosť nezodpovedá našej predstave o veľkosti fotografie a ako vieme, kontaktné kopírovanie nám neumožňuje zväčšovanie. Jediným rozdielom v spracovaní negatívu je to, že tento negatív pred spracovaním v počítači kvalitne naskenujeme.

Iný zdroj UV žiarenia

Obr. 2 - Solárium

Obr. 2 – Solárium

Pôvodne som sa zameral len na denné svetlo ako zdroj UV žiarenia potrebného pre priame kopírovanie. Bolo to z dôvodu autentičnosti procesu. V 19. storočí iné zdroje s najväčšou pravdepodobnosťou neboli bežne dostupné (skôr vôbec). Denné svetlo je aj dnes najdostupnejší a najlacnejší zdroj UV žiarenia, ale je potrebné povedať aj to, že to je zdroj veľmi premenlivý, čo nám výrazne sťažuje prácu a časovo nás obmedzuje. Napríklad v zimnom období je v dennom svetle UV žiarenie tak slabé, že je prakticky nemožné jeho využitie. Ja som tento problém vyriešil tak, že som si zaobstaral malý trubicový UV žiarič (solárium). To mi umožňuje pracovať s alternatívnou fotografiou aj v nepriaznivých ročných obdobiach alebo večer, kedy mám najviac času. Zároveň mi toto riešenie zabezpečuje dostatočný a hlavne stabilný zdroj UV žiarenia, čo je veľmi výhodné. Ak si raz k negatívu poznačím dĺžku správneho osvitu a používam rovnakú vzdialenosť zdroja od svetlocitlivého materiálu, tak pohodlne a bez problému môžem aj po čase urobiť ďalšiu fotografiu s minimálnym rizikom neúspechu. Ak som samozrejme dostatočne zdatný v príprave fotopapierov.

Kopírovací rám (delený)

je veľmi užitočná pomôcka, aj keď som ho ja osobne nikdy nepoužíval, a myslím že už používať asi nebudem, lebo už dnes mám dostatok skúseností a jeho používanie by mi prácu asi neuľahčilo. Aj keď je výroba takéhoto rámu technicky náročnejšia, má jednu veľkú výhodu proti klasickému sklopnému rámu alebo už spomenutému klip rámu. Delený kopírovací rám má podkladovú dosku rozdelenú na dve polovice a každá je nezávisle odklopná, čo nám umožňuje osvit kedykoľvek prerušiť, odklopením jednej polovice podkladovej dosky čiastočne uvoľniť exponovaný papier a skontrolovať, či je už dĺžka osvitu dostatočná alebo v nej treba ešte pokračovať. Pri takomto čiastočnom odklopení nám nehrozí posun negatívu voči papieru, čo by spôsobilo vážny problém pri potrebe pokračovania osvitu v podobe zdvojeného obrazu. Takýto rám sa kúpiť nedá, je ho potrebné vyrobiť.

Tónovanie

je ďalšou doplnkovou možnosťou konečnej úpravy hotovej fotografie urobenej procesom Van Dyke. S obľubou sú vo svete tieto možnosti dnes využívané. Ja ich nepoužívam, lebo kladiem väčší dôraz na dobovú originálnosť. K tónovaniu sa najčastejšie používajú tieto tónovače: selénový, zlatý a platinový. Osobné skúsenosti s tónovaním nemám, takže ich nemôžem sprostredkovať.

Kolorovanie

je technika finálnej úpravy, ktorá sa v 19. storočí bežne používala a nemusíme mať obavy ju požiť aj dnes. Musíme pri tom ale brať do úvahy fakt, že hranica medzi dobrou fotografiou a gýčom je veľmi vratká. Vďaka nasiakavému povrchu fotografie urobenej procesom Van Dyke môžeme s úspechom použiť bežné školské vodové farby, ale vhodnejšie sú anilínové alebo temperové. Pri kolorovaní nám už ale nepostačia len technické znalosti, tu už je potrebná aj určitá miera výtvarného cítenia aj keď nám fotografia slúži ako „omaľovánka“.

Je určite ešte mnoho ďalších možností a „vylepšení“, použiteľných v procese Van Dyke, ale ja túto techniku používam ako autentickú možnosť finalizácie mojich fotografií camerou obscurou a zatiaľ nepociťujem potrebu na tom niečo meniť.

Je to niečo podobné, ako keď mi niekto navrhne použitie digitálnej steny v camere obscure. Ak si aj odmyslím technickú nedokonalosť takéhoto riešenia, ešte stále ostáva prejav veľkej neúcty k odkazu histórie. Novodobým vývojom prešiel fotoaparát a nie camera obscura a túto skutočnosť by sme mali rešpektovať. V konečnom dôsledku to isté platí aj pri historických fotografických technikách.
Ak do týchto procesov vážnejšie zasiahneme modernými technológiami, tak z toho môže ostať všetko možné, len nie historická fotografická technika.

Táto fotografia bola vyhotovená procesom Van Dyke zo slenného negatívu 18x24cm z roku 1894, teda 5 rokov po uvedení procesu do bežnej praxe (1889) . Je dosť pravdepodobné, že aj vtedy mohla byť fotografia finalizovaná práve procesom Van Dike tak, ako som ju ja urobil v roku 2012 (118 rokov po vzniku negatívu) .

Sklenný negatív 18x24cm z roku 1894 použitý pre fotografiu vyhotovenú procesom Van Dike

Sklenný negatív 18x24cm z roku 1894 použitý pre fotografiu vyhotovenú procesom Van Dike

Ak niekoho táto historická technika zaujme a zaumieni si to sám skúsiť, tak budem veľmi rád, ak mi o svojich výsledkoch dá vedieť. Preto by som ešte rád uviedol niekoľko užitočných informácií.

Je vhodné, lepšie povedané potrebné, mať praktické skúsenosti s klasickou fotografiou, pokiaľ sa rozhodneme úspešne zvládnuť niektorý z historických fotografických procesov. Tiež je potrebné zabezpečiť si takpovediac  “štartovací balík”. Tento balík by mal obsahovať:

  • Veľkoformátové negativy určené pre priame kopírovanie (klasické alebo digitálne).
  • Chemické zlúčeniny na prípravu svetlocitlivej emulzie Van Dyke a ustalovanie
  • Papiere vhodné na scitlivenie emulziou
  • UV žiarič
  • Drobné vybavenie: misky, štetce, podložku, sklo …

Ak beriem do úvahy minimálne bežne dostupné balenia negatívneho materiálu formátu 18x24cm, fotochémie a iného príslušenstva vrátane UV žiariča, tak nákupná cena kompletného štartovacieho balíka by nemala presiahnúť 300 – 400€. Neviem, či je to málo alebo veľa, ale z vlastnej skúsenosti viem, že tá investícia za to stojí. Samozrejme za predpokladu, že je človek vyzbrojený určitými základnými skúsenosťami, že to chce a že je pripravený ísť ďalej aj za cenu možných neúspechov.

Vlček Ľuboš

Vlček Ľuboš

Člen fotoklubu IRIS + admin klubových web stránok